Slovenské výtvarné umenie 20. storočia sa vo svojich začiatkoch prispôsobuje dobovým tendenciám európskeho umenia. Po rozpadeRakúsko-Uhorska po skončení prvej svetovej vojny vzniká ako jeden z nástupníckych štátov Československá republika.

V architektúre medzivojnového umenia prevláda purizmus, konštruktivizmus a funkcionalizmus. K najvýznamnejším architektom pôsobiacim na Slovensku patrí Emil Belluš. V podmienkach nového štátu sa rozvíjajú významne aj ostatné druhy výtvarného umenia. Na Slovensku sa v prvom rade snažia výtvarní umelci v náväznosti na výsledky avantgardných smerov začiatku storočia vytvoriť výtvarný štýl s určitým národným charakterom. Presadzuje sa tzv. zakladateľská generácia, ktorej predstaviteľmi sú: Gustav Mallý, Martin Benka, Janko Alexy, Miloš Alexander Bazovský v soche je to najmä v Trnave žijúci Ján Koniarek. Významným centrom boli Košice, najmä Anton Jasusch, Július Jakoby, Konštantín Bauer. V 30-tych rokoch sa významným spôsobom ako manifestom prvej moderny prejavia svojimi Súkromnými listami Mikuláš Galanda a Ľudovít Fulla. V roku 1928 je v Bratislave podľa vzoru Bauhausu založená Škola umeleckých remesiel, ktorej prvým riaditeľom je Čech Jozef Vydra. V roku 1939 sa v Bratislave koná prvá výstava Spolku slovenských výtvarných umelcov. Významnými autormi sú aj Koloman Sokol, Imro Weiner-Kráľ a Ester Šimerová-Martinčeková.

Po nástupe fašizmu a rozdelení Československa sa počas druhej svetovej vojny odráža spoločenská situácia v tvorbe viacerých maliarov spoločne nazývaných generácia 1909 napríklad Cyprián Majerník, Ján Želibský, Bedrich Hoffstädter, Eugen Nevan, Štefan Bednár Peter Matejka, Rudolf Pribiš. V Čechách je založená skupina 42, na Slovensku je v roku 1945 založená skupina 29. augusta. Jej najvýznamnejší predstavitelia – Vincent Hložník, Ladislav Guderna, Rudolf Uher. Podľa roku narodenia väčšiny jej členov sa tejto po vojne nastupujúcej generácii hovorí generácia 1919.

Vývoj v umení po druhej svetovej vojne ovplyvňujú politické udalosti z februára 1948, kedy sa vlády v povojnovom Československu ujímaKomunistická strana a ktorá aj v umení presadzuje angažovanosť a tvorbu v duchu tzv. socialistického realizmu. Výtvarný život bude od roku 1949 uzatvorený do umeleckých zväzov, ktoré mali výtvarníkov ideovo a umelecky usmerňovať. Roky najväčších deformácií v umení 1948-1953, zodpovedajú rokom kultu osobnosti Stalina a Gottwalda. V druhej polovici 50-tych rokoch nastáva pomalá a postupná reaktivizácia moderných umeleckých smerov, aj keď socialistický realizmus zostáva naďalej jedinou tvorivou metódou. Jediný autor, ktorý nepodľahol tejto dogme, bol Miloš Alexander Bazovský, ktorý slobodne tvoril až do roku 1957, keď zo zdravotných dôvodov prestal maľovať.

V roku 1957 sa v Žiline koná výstava Skupiny Mikuláša Galandu (Andrej Barčík, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Ernest Špitz, Vladimír Kompánek), ktorá prijíma meno Mikuláša Galandu ako symbol nadviazania na modernu 30. rokov. V priebehu 60. rokov sa výrazne posilňujú kontakty s európskym dianím a postupne sa presadzujú i nefiguratívne, abstraktné prejavy ako informel (Jozef Jankovič, Rudolf Fila, Marián Čunderlík, Juraj Rusňák, Miloš Urbásek), k svetovým a európskym tendenciám najaktuálnejšie sa pripája konceptuálne umenie (Stano Filko, Július Koller, Alex Mlynarčík Jana Želibská), presadzuje sa aj op-art, kinetické umenie a geometrická abstrakcia (Alojz Klimo, Milan Dobeš, Mária Bartuszová, Eduard Antal, Miloš Urbásek, Štefan Belohradský)

70-te roky, roky normalizácie reprezentujú najrigídnejšie úpadkové prejavy - Ján Kulich, Tibor Bártfay, Jozef Šturdík, Robert Dúbravec, Ivan Schurmann... Tie pozastavili aj vo výtvarnom umení reformné a slobodné, tvorivé prúdy, ale už nemohli úplne zadusiť prebudené snahy o demokratizáciu umenia. Snahy o individuálnu tvorbu, možnosť slobodnej a spontánnej voľby viedli v rokoch 80-tych k postupnému presadzovaniu postmoderny a neo a postkonceptuálneho umenia (Rudolf Sikora, Vladimír Kordoš, Dezider Tóth, Peter Meluzín, Daniel Fischer, Peter Rónai, Matej Krén, Blažej Baláž, Ivan Csudai, Milan Pagáč, Viktor Oravec...) transavantgardy aj v podmienkach socialistického Československa. V 90-tych rokoch sa etablujú noví autori (Mária Balážová , Adam Szentpétery, Michal Murin, Ilona Németh, Roman Ondák, Boris Ondreička...) a prichádza k postmodernému pluralitnému a bohatému diskurzu .